Priateľu,

...nezaujali Ťa v poslednom čase,
pozorujúc okolie, a možno vlastnú skúsenosť, tieto otázky:
Prečo je taký fatálny rozdiel medzi našou nábožnosťou a našim charakterom?
Prečo sa my, kresťania, tak často ubíjame a sami seba robíme nepríjemnými a precitlivelými?

Niekde vnútri cítime obavy a neistoty, ale keďže nás „povinnosti“ valcujú,
nenájdeme pokoj vyjasniť si vlastné pohnútky
a proti srsti padáme do zaužívaných vzorcov správania.
Existujú štyri hlavné modely správania,
ktorými sa snažia ľudia chrániť pred svojim základným strachom:
podriadenosť, moc, odstup a láska.

Kým sa človek dopracuje ku skutočnej oslobodzujúcej vitálnej láske,
rezonujú v ňom hlavne predchádzajúce tri.
Motívy k týmto modelom správania sú v nás tak hlboko,
že ich častokrát nedokážeme identifikovať – napriek tomu,
že čítame veľa literatúry, stretávame sa s priateľmi, rozprávame so spovedníkom,
dostávame sa do konfliktov a kríz,
všetko toto vnímame cez dlhodobo používaný vzorec hodnotenia,
cez dlhodobú paradigmu nazerania na svet a súvislosti.
Deje sa v nás čosi, čo nás môže znechucovať, pretože nerozumieme vlastným činom
a neustále sa opakujúcim chybám.

Zvlášť kresťanom, ktorí sa v tomto zmysle úzkostlivo pozorujú,
bráni toto neprijatie seba prebudiť v sebe očarujúcu lákavú životaschopnosť.

Často krát robíme „to správne“, ALE z falošných pohnútok.
Je dosť zahanbujúce spoznať a pripustiť to. Sme príliš identifikovaní so svojou rolou.
Paradoxne prekážkou sú naše schopnosti – sme pripútaní k svojmu nadaniu,
príliš sa stotožňujeme s tým, čo dobre ovládame.
Som vodcovský typ a je pre mňa zraňujúce,
keď ma pri nejakom spoločnom rozhodnutí vynechajú...
Moja predstava je, že bezomňa sa k správnemu rozhodnutiu skupina nedopracuje!
Sme ochotní prejsť doslova peklom, len aby sme sa nemuseli vzdať predstavy o sebe.
Naše dary a naše hriechy sú dve strany tej istej mince.
Otázka znie: Som dosť slobodný byť niečím iným, než touto rolou?
= > kto celé zoznámenie so svojimi skutočnými motívmi nepocíti ako pokorujúce,
nenašiel ešte svoju tvár!

Poznanie vlastnej HRY bolí.
Človeku sa zdá, že pokazil a zničil mnoho vzťahov, kým zistil,
koľko ľudí využil, aby potvrdzoval svoj vlastný sebaobraz.
Ľudia, ktorí v ňom toto zneužívanie spoznali a svojim spôsobom sa mu bránili,
mohli sa stať jeho nepriateľmi, mohli ho dráždiť a vyvolávať v ňom strach...
To však provokuje k otázkam a k zmene.
Práve v tom sú v duchovnom živote nepriatelia najlepšími priateľmi.

Podriadenosť, moc a odstup.
Cestou k spoznaniu zaužívaných „únikových“ spôsobov správania sú aj typológie osobnosti,
hoci nevyhnutne zanedbávajú jedinečnosť, neopakovateľnosť a zvláštnosť jednotlivca.
Je prirodzené, že prichádza k stereotypnému zaraďovaniu ľudí
(keby sme nekategorizovali typy správania,
asi sa z tej spleti odtieňov charakterov zbláznime).
Na druhej strane práve to napomáha byť láskyplnejším,
(keď sa mi zdá, že „tuším, čo je za tým...“).
Keď sa dopracujeme do hĺbky sebapoznania, v ktorom sa budeme smiať sami na sebe
alebo oslobodzujúco plakať, môžeme typológie odložiť.

Boh pozná naše obranné mechanizmy, vyhýbavé stratégie,
ktoré v nás vzbudzujú falošné pocity viny
a vyzýva nás odhaliť vlastné korene hriechu.
Len tak dosiahneme súlad charakterového a nábožensko-duchovného dozrievania.
(Väčšinou sa dá ľahko rozoznať, že z človeka nehovorí jeho „viera“, ale nič len jeho temperament či predsudok,
ktorý je zabalený v náboženskej lexike a „dostatočne“ odôvodnený.)
Je pokorujúce a zároveň oslobodzujúce vedieť, že BOH VIE,
a že dokonca naše hriechy používa pre svoje ciele.

Ide o JEHO výzvu k zmene a k obratu.
V našej skúsenosti o návrat a pokánie motivované Božou láskou.

Ak si sa prihlásil/la na DC,
za veľa Tvojej odvahy, úprimnosti, trpezlivosti a disciplíny prosia: